Jump menu


Secondary Navigation | back to top

Main content |  back to top

Motoristický novinár Angus Frazer sa rozhodol vyraziť do  tej najdivšej prírody a šiel 1 600 km na najsevernejší cíp Európy, kde slnko nikdy nezapadá a cesta vás dovedie na samotný koniec sveta.

Motoristický novinár Angus Frazer sa rozhodol vyraziť do tej najdivokejšej prírody a prešiel 1 600 km, až na najsevernejší cíp Európy, kde slnko nikdy nezapadá a cesta vás dovedie na samotný koniec sveta.

Aj keď doba už pokročila, v priekopách pri ceste sa netvoria žiadne jazierka tmy. Na oblohe stále svieti slnko. Zaplavuje rozľahlú krajinu a nekonečnú cestu zvláštnym svetlom napriek tomu, že teraz o polnoci by všetko malo byť zahalené tmou.

Mierim na miesto prezývané koniec sveta. Nordkapp, čiže Severný mys, je najsevernejšie položeným bodom Európy,

na ktorý môžete dôjsť. Leží v zemepisnej šírke 71°10’21” N

na ostrove Magerøya pri severnom pobreží Nórska, asi 1 760 km

po ceste zo Štokholmu, kde moja cesta začala. Od 14. mája do 29. júla tu hore slnko nezapadá.

Okolo mňa sa rozprestiera snáď najprázdnejšia a najopustenejšia krajina, akú som kedy videl. Občas máte pocit, že vás rozpučia obrovské skalné steny týčiace sa vysoko k nebu. Inokedy sa krajina premení v úplné nič, úžasné vyblednuté pláne sa ťahajú do všetkých strán bez jediného stromu na dohľad.

Eternal sun

Auto v nórskom lese
Krajina v Nórsku

Bez ohľadu na to, koľko kilometrov pribudne na počítadle alebo koľko hodín a minút ubehne, slnko odmieta zapadnúť. Udržiavať slnko po ľavici, mať pravú nohu na plynovom pedáli a mieriť podľa satelitnej navigácie stále na sever. Týmito pravidlami sa riadim už dva dni a cesta stále nekončí, krajina je ešte divokejšia a cesty každým zdolaným kopcom viac a viac opustené.

V Škandinávii som zbadal niekoľko úžasných výjavov. Všade sa všetci chystali užiť si letné slnko, maximálne si ho vychutnať, než im čas pretečie medzi prstami, svetlo začne slabnúť a prídu prvé chladné jesenné dni.

Ale pre dnešok toho mám už dosť a bolo by rozumné urobiť si zastávku v meste Alta. Za ním, podľa mapy, nie je v podstate nič. Je neskoro, ale reštaurácie stále varia – ak teda máte radi sobí steak.

Prichádza ráno. Povedať úsvit by nebolo úplne správne, pretože svetlo vlastne vôbec nezmizlo. Keď sa mi otvorí výhľad na ostrov Magerøya, je takmer čas obeda. Môj prejazd na ostrov nie je taký romantický, ako by bol ešte pred pár rokmi, pretože v roku 1999 bol prevoz pre autá nahradený 6,8 km dlhým podmorským tunelom.

Na vrchole sveta

Mierim priamo k hlavnej turistickej atrakcii na konci najsevernejšej európskej cesty. Na myse Nordkapp sa trochu prechádzam pozdĺž zábradlia, ktoré bráni návštevníkov prepadnúť cez okraj sveta. Nasávam vzduch a pozorujem nekonečný oceán.

Využívam nekončiaci deň a dlho po polnoci jazdím po takmer opustených cestách ostrova. Je to nadpozemská radosť pohybovať sa touto zvláštnou, opustenou krajinou v tejto hodine za plného denného svetla.

Druhý deň ráno sa zastavujem v malebnom kostole v hlavnom meste Honnngsvåg, po ktorom mi zostáva ešte jedno miesto, ktoré chcem pred návratom navštíviť – jednu z najsevernejšie položených čerpacích staníc sveta. Keď plním nádrž palivom Shell V-Power Nitro+, satelitná navigácia mi ukazuje zemepisnú šírku 70° 59’ 6” N.

Muž rovnajúci drevo dlhou tyčou na jazere v Nórsku

Späť do Štokholmu ma nedovedie žiadna diaľnica, len dlhá, náročná cesta. Jasne, spiatočná cesta trvá dlho, ale keď si budem držať polnočné slnko po pravici a pravú nohu na plynovom pedáli, bude to v pohode.